Ako sme na olympiáde „ušetrili“.

Autor: Zoltán Szabó | 18.8.2012 o 16:34 | (upravené 18.8.2012 o 17:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  20x

Rozhodol som sa pre napísanie tohto blogu lebo nemám rád alibizmus a neustále neobjektívne vyhováranie sa.  Dovoľte mi v nasledovných riadkoch ako veľkému fanúšikovi športu trochu hlbšie si posvietiť na účinkovanie Slovenska na Londýnskej olympiáde.

Rozhodol som sa pre napísanie tohto blogu lebo nemám rád alibizmus a neustále neobjektívne vyhováranie sa.  Dovoľte mi v nasledovných riadkoch ako veľkému fanúšikovi športu trochu hlbšie si posvietiť na účinkovanie Slovenska na Londýnskej olympiáde.

Sledovanie olympiády spôsobilo zrejme mnohým Slovákom viaceré trpké chvíľky aj napriek neustálym pokusom „zainteresovaných" o zvýraznenie dosiahnutých úspechov a bagatelizovanie neúspechov.

Čo je príčinou sklamania a historicky najhoršieho výsledku Slovákov na tejto olympiáde? Samozrejme dôvodov je viacero. Niektoré objektívne ospravedlňujú slabšie účinkovanie, ostatné a v mnohom silnejšie, však potvrdzujú to čoho sa niektorý pragmatici mohli obávať už pri odchode našej výpravy.

Zrejme by sa patrilo ešte takto úvodom napísať, že len v minimálnej miere sa dá vina pripísať na úkor slovenských športovcov. Nemyslím si, že ktorýkoľvek z nich neurobil v príprave a samotnej súťaži maximum alebo takmer maximum, pokiaľ mu to bolo umožnené a mal k tomu vytvorené adekvátne podmienky. Respektíve, že sa o maximum aspoň nepokúsili.A naviac športovci sa museli kvalifikovať. Takže tí čo na olympiádu išli, boli najlepší vo svojom odvetví na Slovensku a jednoducho lepších sme namiesto nich nemali.

A teraz skúsme analyzovať na základe čoho prostredníctvom médií u nás mnohí športový funkcionári na čele so Slovenským olympijským výborom argumentovali, že napriek najmenej početnej slovenskej výprave sa nemáme čoho obávať. Dokonca skôr naopak, že káder je o to kvalitnejší. Lebo ako sa neskôr ukázalo, tieto úvahy mali niekoľko trhlín.

Je pravda, že niektorí slovenskí reprezentanti boli jednoznačne favorizovaní na víťazstvo a pravdepodobnosť zlatej medaily bola pomerne veľká a to, že ju nezískali bola v istom zmysle smola. Chcel by som však hneď podotknúť, že na druhej strane bola k nám šťastena extrémne priklonená v Pekingu. Na druhej strane sa zase nemôžu na nepriazeň šťasteny sťažovať všetci naši športovci, niektorí skôr naopak.

Zo slovenského pohľadu bol  najdôležitejší  úvod olympiády, keďže už od začiatku samostatného účinkovania Slovenska na olympiádach je nosnou časťou vodný slalom a potom streľba, v druhej časti zase rýchlostná kanoistika. Ostatné športy prispievajú veľmi sporadicky a viac-menej náhodne.Ťažko sa samozrejme stanovuje akú má športovec reálnu šancu na víťazstvo, ale najviac o tomto vedia zrejme tí, ktorí sa tým živia, teda stávkové kancelárie.Na základe tohto by sme mohli stanoviť, že Slovensko malo získať nasledovné medaily:

Zlato - Hochschornerovci, Martikán, Dukátová

Striebro - Štefečeková

Bronz - Barteková,  K2 pripadne K4

Je nutné však podotknúť, že bežný kurz na favorita zvykne byť na úrovni 4/1, čiže 25% pravdepodobnosť, že vyhrá. Inými slovami, mal by vyhrať aspoň jeden zo štyroch závodov.

Úprimne povedané okrem týchto nádejí už veľa ďalších nebolo. Čakalo sa ešte na prípadné veľké prekvapenie a možno tajná nádej v podobe kladivárky Hrašnovej. V neskoršom kontexte vzhľadom k  úrovni na akej súťaž kladivárok prebiehala v skutočnosti veľa šancí na medailu nebolo, tohoročné maximum, by stačilo na 8. Miesto.

Čo sa týka vodného slalomu sa koniec koncov ukázali očakávanie ako trochu prehnané, lebo špecifiká olympijskej trate neboli dostatočne zohľadnené v pravdepodobnostiach očakávaného víťazstva. V tomto ohľade boli najväčšími favoritmi už len Hochschornerovci, i keď ako sa neskôr ukázalo Briti mali trať veľmi dobre nacvičenú a nenechali súperom priestor pre žiadne chyby. Martikán sám priznal, že technická trať sedela o čosi viac jeho súperom a na triumf potreboval 100% výkon. Dukátová bola favorizovaná hlavne na základe faktu, že vyradila v olympijskej kvalifikácií dvojnásobnú víťazku Elenu Kaliskú. To ju však zrejme stálo toľko síl, že nevydržala až k vrcholu sezóny. Naviac sa musela popasovať nielen s premiérovou účasťou, ale aj s očakávaniami toho najlepšieho výsledku.

V streľbe sa šťastena nad Slovákmi pre zmenu zľutovala a dopriala v rozstreli obom strelkyniam medailu, pričom na zlato boli potrebné v oboch prípadoch svetové rekordy.

Kanoisti zdá sa tiež podľahli veľkému tlaku, pričom vo všetkých disciplínach je špička veľmi vyrovnaná a na pódiové umiestnenia v jednotlivých, hlavne mužských disciplínach bolo veľa adeptov.

Ako to už z predchádzajúcich riadkov vyplýva, celý úspech slovenskej reprezentácie visel na pleciach malej skupiny športovcov v malom množstve disciplín.

Ak si niekto myslí, že slabšie konečné výsledky sú spôsobené jednoducho smolou mal by si všimnúť, že aj mnohý iní favoriti mali smolu, len my sme ich mali príliš málo v súťaži.

Zoberme si napríklad našich západných, či južných susedov.

Český oštepár Veselý bol pomerne vysoko favorizovaný, ale skončil bez medaile. Napr. Kateřina Emmons  obhajkyňa titulu tiež odišla bez cenného kovu. Ale našli sa ďalší favoriti a spolufavoriti, ktorí ich dokázali zastúpiť.

Maďari v kanoistike najviac očakávali úspech tiež od obhajcu titulu Attilu Vajdu a ženskej K2 a takisto aj od Nataše Janics-Ducsev. Prvý uvedený skončil šiesty a K2 iba druhá, Janics-Ducsev tretia. Opäť sa však ukázalo, aké dobré je mať širokú bázu špičkových pretekárov, ktorí dokážu občas aj nečakane príjemne zaskočiť.

Samozrejme, ak chceme byť úplne spravodliví musíme doplniť aj zoznam krajín, ktoré aj napriek ich športovej minulosti skončili ešte za Slovenskom. Horšie dopadli napr. Belgičania, Bulhari, Portugalci a úplným fiaskom skončilo účinkovanie Grékov alebo našich juhozápadných susedov Rakúšanov bez akejkoľvek medaily. Samozrejme Rakúšania už dlhé roky zanedbávajú letné športy na úkor doma oveľa populárnejších zimných, v ktorých patria do absolútnej svetovej špičky, čo ich zároveň výrazne ospravedlňuje.

Aké by teda malo byť postavenie Slovenska vo svete športu? Koho si máme brať za príklad?

Úspech v športe často krát nesúvisí ani s hospodárskou vyspelosťou krajiny ani s počtom obyvateľov, akoby sa na prvý povrchný pohľad mohlo zdať. Veľký vplyv má totiž tradícia a snáď aj patriotizmus a potvrdzuje to aj veľa výnimiek. Športovo veľmi silné zvykli byť totalitné komunistické krajiny, ktoré sa aj týmto spôsobom pokúšali demonštrovať úspešnosť režimu. A dajme tomu, že teraz z toho ešte stále ťažia následnícke krajiny už na báze tradície. Ale kam potom zaradiť napr. Jamajku a Karibik alebo Keňu a Etiópiu?

Dokonca ani váha jednotlivých medailí nie je rovnaká. Popularita športov vo svete sa výrazne líši a je určite rozdiel vyhrať šprint na 100m alebo päťboj a basketbal alebo vodné pólo. Čím samozrejme neznižujem zásluhy v menej populárnych športoch, pretože športovci  ak chcú uspieť musia úplne rovnako tvrdo trénovať a odolávať rovnakému alebo aspoň podobnému stresu.

A to je ďalší možný kameň úrazu na Slovensku. Všetky zlaté medaily v doterajšej našej olympijskej histórii sme získali vo vodnom slalome ostatné medaily v streľbe a rýchlostnej kanoistike. Pre úplnosť tam patrí aj na slovenské pomery senzačná plavkyňa Martina Moravcová, džudista Jozef Krnáč a naturalizovaný zápasník David Musuľbes. Predpoklad, že by sa ešte v dohľadnej budúcnosti objavil plavec s medailovými ambíciami je veľmi malá. V zápasení a džude sa samozrejme môže nečakane niekto objaviť, ale ak berieme do úvahy, že na túto olympiádu sa žiadny zápasník nekvalifikoval a džudista iba jeden, tak na tomto poli to môže byť tiež len ojedinelý výstrel.

Nechcem samozrejme rozoberať úvahy, ktoré sa tu už v minulosti viackrát objavovali, že vodný slalom, či kanoistika budú z programu OH stiahnuté. Dúfajme, že k tomu nedôjde, už len kvôli tradícii.

Kedysi sa úspešnosť krajín na olympiádach merala aj počtom bodov, na základe umiestnení do 6. miesta. Pričom sa bodovalo prvé miesto za 6 a šieste za 1 bod. Je to oveľa presnejšie vyjadrenie športovej sily krajiny, lebo v medailovom rebríčku môže krajina s jednou zlatou predbehnúť druhú, ktorá má niekoľko strieborných a  bronzových medailí. Alebo jedna s bronzovou druhú, ktorá má niekoľko štvrtých, piatych a šiestych miest. Žiaľ od Atén 2004 sa tento rebríček už nerobí. Ak by sme sa však podobný ešte rozšírenejší rebríček pokúsili zostaviť, prinášal by pochopiteľne pre našu skromnú výpravu ešte viac pesimizmu.

Pozrime sa teda ako to vyzeralo za striebrom a 3-mi bronzami, dajme tomu do 10-teho miesta:

4. miesto - (-)

5. miesto - (-)

6. miesto - Jana Dukátová, K4, Ľubomír Hagara, (3)

7. miesto - (-)

8. miesto - Matej Tóth, Lucia Klocová, K2 (3)

9. miesto - (-)

10. miesto - (-)

Toto už zrejme nepotrebuje ani komentár. A ak by toho bolo stále málo, až na malé výnimky sú tieto umiestnenia do 10. miesta dosiahnuté športovcami na vrchole svojej kariéry a zrejme už svoju výkonnosť ďalej veľmi stupňovať nebudú.

Ťažko sa hľadá krajina na porovnanie, ale zrejme by bolo najlepšie hľadať zhruba v rovnakom geografickom prostredí s podobnou výkonnosťou ekonomiky a rovnakým počtom obyvateľov. Vynechajme radšej Maďarsko, ktoré si po „fiasku" z Pekingu (3-5-2), čo bol najhorší výsledok od Paríža 1924, silne vstúpilo do svedomia a znovu sa vrátili na úroveň 8 zlatých ako v Aténach a v Sydney. Maďarsko má však silnú športovú tradíciu a považuje sa za športovú krajinu, takže ich môžeme brať ako extrém.

Pre porovnanie by som teda vybral 3 krajiny: Česko, Slovinsko a Chorvátsko. 1. Miesto 10 bodov, 10. Miesto 1 bod.

Česko má dvojnásobný počet obyvateľov, čiže zhruba by mali byť dvojnásobne úspešnejší.

Celkovo 133 športovcov nazbieralo podľa stanoveného kľúča 176 bodov.

Chorvátsko má porovnateľný počet obyvateľov, trochu nižší, ale môžeme ich brať ako rovnocenných.

Pomerne veľký počet 108 športovcov, hlavne vďaka zastúpeniu vo viacerých kolektívnych športoch, ale dosiahlo veľmi cenené medaily. Počet bodov 92.

Slovinsko s ani nie polovičným počtom obyvateľov by malo byť niekde na polovičnom počte bodov:

65 športovcov získalo jeden bod na športovca, celkovo teda 65.

Slovensko získalo 57.

Kto by chcel namietať, že to bola jednoducho smola a minulá olympiáda bola predsa úplne iná a na budúce to bude opäť lepšie, pre toho bude dobré vedieť, že ani v Pekingu to podľa predchádzajúceho kľúča nebolo až také oslnivé.

Slovensko získalo 77 bodov, ktorých bolo viac hlavne vďaka rozmiestneniu športovcov v prvej desiatke. Skôr to však naznačuje klesajúci trend, hlavne keď berieme do úvahy, že cenné kovy v Londýne získali rovnaký športovci v rovnakých disciplínach. Náznak trendu podčiarkuje aj bodový zisk zo Sydney 92 bodov, napriek o čosi horšiemu medailovému zisku ako v Pekingu.

Keď si porovnáme tri vybraté krajiny, tak sa body rozložili približne rovnomerne vzhľadom k počtu obyvateľov, mierne v prospech menších krajín.

Samozrejme verejnosť rada uverila slovám, ktoré pred olympiádou predpovedali výsledky na úrovni Pekingu, pretože skoro každý čo len trochu národne cítiaci človek si nerád pripúšťa neúspechy akým bol už len počet účastníkov.

Pravdepodobnosti však fungujú v športe veľmi podobne ako inde. Čím menší počet entít, tým väčšia pravdepodobnosť extrémnej odchýlky.

V Pekingu to bol pozitívny extrém v Londýne negatívny. Hlavný je však faktor, že pri hodnotení úspešnosti sa berie do úvahy absolútny počet dosiahnutých umiestnení, čiže platiť by mala ďalšia úmera, že čím väčší počet športovcov, tým väčšia pravdepodobnosť úspešných účinkovaní .

Čiže väčší počet športovcov má za príčinu nielen zníženie pravdepodobnosti extrémov vzhľadom k predpokladaným výkonom, ale aj celkové zvýšenie počtu úspechov, hlavne z dlhodobého hľadiska.

Pokiaľ sú teda kompetentní na Slovensku toho názoru, že šport je dobrým nástrojom na zdvihnutie národného povedomia, nemali by sa spoliehať len na individuálny talent a cieľavedomosť jednotlivcov, lebo to že sa u nás nájde napr.  Sagan a Veličovci alebo Cibuľková s Hantuchovou, ktorí sa s minimálnou podporou štátu dokázali dostať na vrchol nemusí trvať večne. Dokonca by som to považoval v niektorých prípadoch za malý zázrak, veď napríklad o Saganovi sa vie, že takéto talenty sa rodia raz za sto rokov a to nepočítame iba Slovensko.

To, že sa napriek zďaleka nie ideálnym podmienkam stále ešte nájdu športovci, ktorí dokážu preniknúť do absolútnej svetovej špičky svedčí o tom, že tu ešte stále máme zanietených ľudí, ktorí sú ochotní obetovať svoju energiu a voľný čas a len pre dobrý pocit prispieť k dielu. A často sú to šikovní a pracovití ľudia v zázemí, ktorí patria ešte k staršej generácii, čiže takpovediac k starej škole, ktorá možno trochu v rozpore s logikou cíti povinnosť prispieť dobročinne k dielu.

Čo bude keď títo ľudia začnú odchádzať za lepšou odmenou do zahraničia alebo proste rezignujú?

Možno aj takéto a tomuto podobné otázky si budú musieť položiť kompetentní. Dúfajme, že sa čím skôr zobudia.

A na záver ešte jedna trpko pozitívna správa. Naša krajina v týchto hospodársky ťažkých časoch minula na odmeny za umiestnenia iba 173 000,- €, čo je neoficiálne približne odmena za zlato v Kazachstane.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?